Cesta do neznáma

MNÍCHOV 23.-24.10.2024

Traumy z vyrastania so závslým rodičom (ehm teda rodičkou - viac v mojej knihe AŽ NA DNO, niekoľko ročné štúdium a uzdravovanie tzv spolu závislosti a podobne. Zrazu cítim nový nádych. Akoby som rozhodnutím vykročiť na cestu ďaleko od spomienok, ukončila najťažšiu etapu svojho života. Aspoň som si to myslela.

Viac menej som vlastne len v polovici. Uzavrela som životnú časť nazývanou „prežívanie“.

Kto by, ale čakal, že žiť život bude tak náročné!

Ani som netušila koľko strachov vo mne stále je. Nedokážem veriť sama sebe, že zvládnem, že som schopná, samostatná. Akoby som nedokázala veriť svojim schopnostiam prežiť. Či žiť?

Ako sa to stalo? Myslela som si, že to, že sa starám o všetkých je dostatočným dôkazom, že SOM.

Ale prišiel čas starať sa o seba a venovať trochu lásky a pozornosti samej sebe a zrazu to vyzerá tak desivo a nereálne. Tak čo s tým?

Krok za krokom vykračujem do neznáma. Je to moja jediná záchrana. Ísť! Vyjsť. A to tak ďaleko,

že budem odkázaná naozaj len sama na seba a niekoho, kto ma drží pevne vo svojich rukách, verím tomu.

Zrazu som si len prečítala správu od môjho otca pri ktorej sa mi začali liať slzy z očí: „Toto je tvoja Austrália. Toto je to "prečo". Síce ideš preč, mne tečú slzy

a cítim nával šťastia. Toto je to, že som povedal, že sme za polkou. Začína život!“ A končí prežívanie, doplnila by som.

Nehovorím, že na to, aby sa niekto naučil, čo je život musí odísť na opačný koniec sveta. Milujem cestovanie. Cestujem od malička a mala som v tom jasno, keď prišla príležitosť.

Nie je tomu tak dávno, čo som niekde uvidela typický instagramový motivačný príspevok. V prežívaní už si majster. Je čas sa začať učiť žiť.

Niekde v hĺbke duše, som vedela, že potrebujem čas sama so sebou viac ako čokoľvek iné.

Nič, len TICHO a JA.